Ahoj Lukáš, ty a tvoji zverenci ste si takúto polovicu sezóny určite vôbec nepredstavovali. Kde nastala chyba a v čom vidíš najväčšie problémy?

Neviem, čo si predstavovali moji zverenci, neviem, čo si predstavoval prezident klubu, neviem, čo si predstavovala klubová rada, môžem hovoriť len sám za seba a moje vyjadrenia nemusia korešpondovať s vyjadreniami ostatných. Už počas letnej prípravy a profilovania kádra som tušil, že toto bude jeden z najťažších športových rokov v mojom živote. Po minuloročnom úspešnom či neúspešnom play-off (uhol pohľadu) po šiestich rokoch nás z osobných, rodinných, pracovných, ekonomických, či iných dôvodov opustilo mnoho borcov. Niektorí ukončili kariéry, iní odišli do hlavného mesta či zahraničia za prácou alebo školou, ďalší sa vrátili do materských klubov, atď. Ostalo len torzo, ktoré sme potrebovali vhodne doplniť skúsenosťou, ale zároveň omladinou, keďže v minulej sezóne sme disponovali jedným z najstarších kádrov v lige.

Do sezóny sme teda nastúpili s kádrom, ktorý za Prešov hrať mohol a chcel. Dlhoročné jadro, ktorému postupne chtiac - nechtiac dochádza para, sme doplnili mladíkmi z radu juniorov či ostaršených dorastencov, ktorí minulý rok nedostávali takmer žiadne šance, keďže mužstvo bolo nabité. Aj toto sú dôvody, že sme momentálne tam, kde sme. Mnohí starší z kádra už dosiahli svoj výkonnostný strop a ďalej sa už veľmi neposunú. Mladíkov sme zas na úroveň extraligy nepripravili a teraz sme ich hodili do vody, aby sa buď utopili alebo naučili plávať. Možno to bude znieť tvrdo a nechcem nikoho ani náhodou uraziť, ale máme tak dvoch hráčov s parametrami aktuálnej úrovne extraligy, zvyšní, ak im vyjde zápas, vedia sa priblížiť jej priemeru. Mladíci ešte potrebujú rok či dva rásť. Ak k tomu prirátame zranenia, s ktorými sa od začiatku boríme, výsledkom je jedno chudobné víťazstvo proti Nižnej, ktorá sa tiež trápi s podobnými problémami. Samozrejme, aj ja mám na tom všetkom svoj podiel, ktorý neodmietam a s pokorou prijímam. V konečnom dôsledku, zodpovednosť je na mne. Ďalším z mnohých dôvodov je nekonzistentnosť výkonov. Jednu tretinu zahráme extraligový top a v ďalšej vyhoríme ako školáci. Škaredá, ale pravdivá realita našich bežných dní. A takto môžem pokračovať ďalej a ďalej, svoj prvú poviedku by som ale chcel napísať na inú tému.

V predsezónnom rozhovore od teba zazneli slová: ,,sme pripravení aj na cestu obety mnohých bodov...“. Tieto slová padli v spojitosti s vedomou prestavbou kádra. Čakal si však až takú veľkú, 30 bodovú obetu po jedenástich kolách ?

Som realista. Čakal som presne takú sezónu, akú zatiaľ máme, aj keď v kútiku duše som dúfal, že tých bodov by mohlo byť pri kúsku šťastia o niečo viac. Mentálne som bol pripravený na mnoho prehier, takže som síce sklamaný, ale nie prekvapený. Iba hlupák nevidí, že extraliga ide každým rokom hore minimálne o 10 %, prichádzajú do nej stále mladší a mladší chlapci, ktorí sa florbalu venujú od nižšieho a nižšieho veku, sú draví a ochotní dávať florbalu veľa, ak nie všetko. To sú momenty oddeľujúce top teamy od šedého priemeru a toto sa zákonite musí prejaviť na úrovni jednotlivých klubov aj ligy ako celku.

Aj vzhľadom na ekonomickú silu jednotlivých regiónov sa do budúcna môžeme pripraviť na fakt, že západ sa bude východu viac a viac vzďaľovať aj v športe, najmä tom amatérskom. Mladí z východu utekajú za lepším životom ak nie do zahraničia, tak minimálne do Bratislavy. Čiže vychovať dobrú florbalovú generáciu, ktorá by tu aj ostala, bude pre východ z roka na rok obtiažnejšie. Nemáme im tu čo ponúknuť. Pozícia Prešova je ešte o to náročnejšia, že hneď vedľa máme Košice, metropolu východu, ktoré nás tromfnú v infraštruktúre, pracovných príležitostiach, vysokom školstve, atď. Z opačnej strany máme Sabinov, ktorý má na florbal vytvorené výborné podmienky a jeho výhodou sú aj neďaleké Lipany, ktoré mu vychovávajú hráčov do budúcna pre žiacke, dorastenecké a juniorské kategórie. Sme teda ako medzi dvoma mlynskými kameňmi a je ťažké sa s tým vysporiadať.

Do budúcna to, ale budeme mať všetci horšie. Starí nám skončia a mladí nebudú. Obávam sa tak časov, keď východ v snahe konkurovať západu a nemať milión roztrieštených družstiev v prvej lige bude musieť pristúpiť k umenšeniu klubového ega a spojeniu síl. Čas ukáže. Klubom na východe sa totiž v najbližšom tisícročí nestane, že pred sezónou nám tu budú vyvolávať hráči či za nás môžu hrať, lebo tu rozbehli podnikanie, našli si skvelú prácu alebo nastúpili na perfektnú univerzitu. Kiežby som sa mýlil. Aj pre toto sú mestá ako Bratislava, Trenčín či Žilina ďaleko pred nami.

Ako tieto výsledky vnímajú tvoji zverenci ? Nechcel si to po takých výsledkoch zabaliť ? Najmä po rekordnej prehre proti ATU Košice 5:20.

Chlapcom nemožno uprieť snahu. Starší vodcovia sa to snažia ťahať, ako môžu a mladí sa snažia učiť najrýchlejšie, ako vedia. V prvom rade však doplácame na kvantitu. Aj vplyvom zranení je nás málo. Boli momenty, keď nás bolo na tréningu sedem či osem aj s juniormi. Niektorí sú tak pracovne vyťažení a rozlietaní, že tréningom je pre nich zápas, lebo ledva stihnú ten. Týmto spôsobom toho veľa nenacvičíme a nenatrénujeme. Ak totiž nemáme kvantitu, nemôžeme z nej vyprofilovať a vyselektovať kvalitu hodnú popredných priečok extraligy. Nedokážeme vyvinúť vnútornú konkurenciu a tlak, ktorý by nás hnal vpred. Robíme, čo môžeme s tým, čo máme. Bohužiaľ, je ťažké to priznať, ale toto nie sú atribúty či podmienky hodné extraligy a vhodné čo i len na jej udržanie. Napriek tomu všetkému chlapci majú hlavu hore a do každého zápasu nastupujú s odhodlaním súpera čo najviac potrápiť.

Osobitnú radosť mám z mladíkov, ktorí za jedenásť zápasov urobili neskutočný herný progres. V začiatkoch sa viac menej nenápadne ponevierali na ihrisku v snahe nič nepokaziť, dnes sa už neboja ísť do väčšiny súbojov a pomaly sa začínajú presadzovať herne, bodovo aj gólovo. Napriek tomu na ihrisku máme stále čo robiť a mnohokrát sme dostali poriadne laty. Najmä tá s ATU sa zapíše do kroník oboch klubov, avšak odlišným spôsobom.

Po tomto zápase som klubovej rade ponúkol svoju rezignáciu. Nie ako teatrálne gesto alebo prejav zlomenia či rezignácie. Považoval som za správne prevziať zodpovednosť a zdôrazniť, že na stoličke nie som prilepený a ak existuje niekto, kto nás z tohto marazmu vytrhne, ja prvý som za a ihneď ustúpim z cesty. Z rôznych explicitných či implicitných dôvodov táto rezignácia prijatá nebola, avšak mám za to, že len z dôvodu, že v momentálnej situácii sa nenašiel človek, čo by chcel do tohto všetkého vstúpiť, resp. by bolo ťažké ho hľadať. Inak by som zrejme už dávno letel. Aj to je teda trpké ohodnotenie mojej doterajšej práce a beriem ho na vedomie. Teda prežil som a s vervou makám ďalej na záchrane, dokým nám bliká aspoň iskierka nádeje. A som presvedčený, že moji chlapci to majú tak isto.

Podľa štatistík máme najhoršiu obranu a útok v lige. Čo s tým, ako tréner plánuješ urobiť ? Chystajú sa nejaké zmeny na postoch, úplná zmena štýlu hry alebo niečo iné ?

Spomínané nelichotivé prvenstvá sú výsledkom, následkom, či dôsledkom vyššie uvedeného. Mojou úlohou ako trénera bolo a vždy bude pomôcť chlapcom zlepšovať sa natoľko, nakoľko budú chcieť v rámci svojich možností a schopností. Ak by som si po každej sezóne mohol povedať, že každému hráčovi, ktorý mal o to reálny záujem, som pomohol zlepšiť sa o 5%, má to, čo robím, zmysel. Ak sa budeme posúvať individuálne, zákonite bude napredovať celý team a budeme môcť tvoriť či prehlbovať súzvuk piatich individualít do jedného celku.

Zmeny na postoch sa určite nechystajú. Sme radi, že tie posty vôbec dokážeme obsadiť. Ani so štýlom hry veľa neurobíme, pokým nebudeme na tréningoch všetci spolu častejšie, ako doteraz. Naša úloha je však sizyfovská a simplicitná zároveň. Sme povinní urobiť všetko pre to, aby sme extraligu udržali. Dlžíme to našim deckám, pre ktoré sme hrdinovia aj po každom prehratom zápase. Dlžíme to našim divákom, ktorí s nami vytrpeli prehru s ATU až do úplného konca. A v neposlednom rade to dlžíme sami sebe. Aby sme si dokázali, že sme silnejší, než si možno myslíme. Sú to obrovské ataky na hlavu nás všetkých.

Nemôžem nič sľúbiť ani garantovať. Iba to, že do zvyšných jedenástich kôl nevybehneme ako obetný baránok vedený na zabitie. Do zápasov vstúpi X odhodlaných dsať či násťročných mužov, ktorí sa nebojácne a so všetkých síl, s hrdým MP na hrudi, pobijú o čo najlepší výsledok. A ja sa im v tom budem snažiť čo najviac pomôcť.

Aktuálne vás čakajú najdôležitejšie zápasy o možnú záchranu v lige. Prezraď nám, čo musíte urobiť, aby ste do druhej polovice sezóny vykročili správnou nohou a začali získavať nesmierne dôležité body.

V našej situácii je každý zápas bojom o holé prežitie. Momentálna osem bodová priepasť medzi nami a zvyškom sveta, je síce veľká, ale nie neprekonateľná. Budeme si musieť siahnuť na dno síl a ani to nemusí stačiť. Budeme potrebovať kusisko šťastia, väčšie priehrštie starej skúsenosti a mladej dravosti a keď k týmto ingredienciám pridáme ešte pokoru, odhodlanie, odvahu a vytrvalosť, záchranárska polievočka by sa mohla podariť. Nechajme sa všetci prekvapiť. Možno sa ešte budú diať veci ako pred dvoma rokmi pri mojom nástupe 5 kôl do konca súťaže. Nebojme sa snívať.

Čo ak sa vám extraligu nepodarí zachrániť. Ako by si to vnímal a čo by podľa teba nasledovalo potom?

Absolútne nemám strach z vypadnutia z ligy. To neznamená, že sa mu nebudem snažiť všemožne vyhnúť. Niekedy mám však dojem, že by nám to veľmi prospelo. Aby sme sa vo vnútri uzdravili. Tak ako pred rokmi ASko či Žilina. A pozrime sa, kde sú dnes. Vrátili sa oveľa silnejší. Krásne veci sa niekedy rodia v bolestiach. Už o pár týždňov uvidíme. Ak sa udržíme, budeme rozmýšľať, čo ďalej, ak vypadneme, budeme rozmýšľať, čo ďalej. Chlapci, ktorí pred trinástimi rokmi vybojovali extraligu a celé roky ju úspešne držali, sú už pomaly do jedného preč. Sme na dôležitom rázcestí a naše budúce rozhodnutia neovplyvnia osobné a športové životy len nás, ale aj všetkých našich členov. Čaká nás strastiplný prerod. Tak nám Pán Boh pomáhaj.

Na záver nášho rozhovoru, by si čo rád odkázal našim fanúšikom a podporovateľom ?

Sme amatéri a florbal robíme pre radosť. To je jediný determinant, ktorý nás niekoľkokrát týždenne vženie do haly a cez víkendy nás stiahne aj na opačný koniec republiky, ak treba. V momentálnej situácii je viac než ťažké nájsť v tom všetkom aspoň kúsok radosti. Preto mňa, a verím, že aj chlapcov, veľmi teší, keď na každom domácom zápase vidíme relatívne plné tribúny detí aj ich rodičov a ďalších fanúšikov, ktorí obetujú svoj čas a prídu nás povzbudiť. Nesmierne si to vážime a za túto priazeň Vám všetkým veľmi pekne ďakujeme. Prosím Vás, zachovajte nám ju až do konca. Nech už bude akýkoľvek.

TOTO JE PREŠOV!!!